Dalo by sa určite povedať, že Vysoké Tatry mám vcelku pochodené, Belianky taktiež. Trochu horšie je to so Západnými, kde chodievam pomenej ale úplná čierna diera sú pre mňa Roháče.
Z nepochopiteľných dôvodov som tam ešte nikdy nebol a to bolo potrebné určite zmeniť.
Prvá lastovička bola začiatkom júla 2020, keď sme sa s Evkou vybrali iba na západ slnka k Ťatliakovmu jazeru. Hoci podmienky neboli úžasné, to miesto mi vcelku učarovalo. Ľahko dostupné, s krásnym výhľadom a vhodné ako na východ tak aj na západ slnka. Tu sa musím vrátiť!
Neprešiel dlhý čas a Roháče som navštívil opäť. tentokrát sme sa ale rozhodli loviť východ a západ slnka z vrcholu Volovca.
Vyrážame poobede, o 4o minút sme na Ťatliakovej chate. Času máme dosť a tak na chate dávame po dve pivká. Počasie zatiaľ vyzerá tak 50 na 50 a ja dúfam, že z toho niečo bude.
Od chaty sa už začíname šplhať hrebeň samotných Roháčov. Je celkom teplo a ja som vypotil minimálne objem Ťatliakovho jazera podo mnou.
Celkom svižne sa dostávame do sedla Zábrať, odtiaľ na Rákoň a potom nás už čaká iba cieľ našej cesty - Volovec. Hore vybiehame čosi po siedmej.
Najprv si ideme vyriešiť miesto na nocľah tak, aby sme to nemuseli riešiť po tme. Nachádzame dva bivaky kúsok nad sebou na záveternej strane. Rozkladáme vercaik na spanie a utekáme fotiť.
Počasie je zaujímavé, svetla veľa nie je, ale keď zasvieti, tak to stojí za to.
Po západe slnka zaliezame do spacákov, pijeme povinné pivko a ideme spať. No teda poniektorí. V noci vietor citeľne zosilnel a naviac sa ešte aj otočil, čiže už sme nespali na záveternej strane ale naopak. Naviac som ja (ani neviem prečo ) nezobral bivakovacie vrece a veru mi spacák poriadne prefúkalo. Skrátka bola mi celkom zima. Ale nejak som sa dočkal rána a celý natešený som vybehol na vrchol. A tam ma čakalo prekvapenie v podobe vetra, pri náraze ktorého som mal problém stáť na nohách. O statíve ani nehovorím. Doslova som sa na neho musel miestami zavesiť celou váhou aby som ho zastabilizoval. Na fotenie s kvietkami v popredí som rovno zabudol.
No tak či onak, s vetrom či bez, svetlo bolo pekné a ja som si zafotil do sýtosti. V takýchto chvíľach som rád, že po pár rokoch foto nečinnosti mám konečne prax a keď už zasvieti, viem čo mám robiť. Počas rokov, keď som fotil ozaj málo, som jednoducho vyšiel z cviku a aj keď boli podmienky, ako by som sa nevedel nájsť a tápal som. Ani nie tak po technickej stránke ale najmä po kompozičnej a tiež po stránke efektívneho využitia svetla. Prax je prax.
Po východe slnka, balíme bivak a fičíme dole. Na hrebeni dostávame od vetra poriadne na frak. Odhadom to bolo cez 100 km/h. No bola sranda.
Cestou dole sa nám ešte ukazuje Roháčska dolina v plnej kráse s takmer jesennou oblohou, fotíme ešte zopár outdoor fotiek a je po výlete:)
Na záver ešte pár krátky videí z mobilu. Len pre predstavu o sile vetra, ktorý tam v to ráno panoval:) Niekedy to na fotkách síce vyzerá ako horská idylka, realita je však často odlišná a tých pár záberov si fotograf musí naozaj odmakať:)
Viac fotiek z Tatier nie len z tohoto výletu nájdeš v galérii.
Comments