Na Veľký Rozsutec sa chystám už roky. Malú Fatru sme preliezli takmer celú, dali sme aj hrebeňovku, ale na ten Rozsutec akosi nikdy neostal čas. O to viac som naň chcel ísť.
V júli sa naskytla ideálna príležitosť, predpoveď u nás v Tatrách neveštila nič dobré, ale pre Malú Fatru to vyzeralo ok.
S Bohušom a Samom sa stretávame už večer predtým na lúkach nad Zázrivou. Nebol to ani tak večer ako skôr úplná noc. Sedíme teda pri autách popíjame pivko, pozeráme na hviezdnu oblohu a dokonca nachádzame aj tú slávnu kométu, ktorú všetci teraz fotia, ale je meno nepoznám. No proste romantika 👍
Ráno budík nastavený klasicky na štvrtú. Už si na to pomaly začínam zvykať, ale treba povedať že je to riadny masaker, keď chceš človek fotiť západy a východy slnka v lete. Znamená to často návrat domov okolo jedenástej večer a budík nastavený na pol tretiu ráno. Preto je niekedy lepšie zostať tam spať či už v aute alebo v horách v bivaku.
Ale naspäť k príbehu. Budík teda nastavený na štvrtú ráno. Vstávame a vybiehame na Zázrivské lúky aby sme si pozreli východ slnka. Ten síce bol, ale čo sa týka fotenia nebolo to nič moc. Fotky sem ani nepridávam, nestoja za to.
A tak sme už ráno okolo pol ôsmej v Terchovej pred nemenovaným supermarketom Lidl a kupujeme raňajky. Keďže chceme na vrchole Rozsutca spať a ešte je len osem hodín vyzerá to tak, že času máme luxusne veľa.
Vyrážame z parkoviska v Štefanovej a prvú pauzičku si dávame v sedle Podžiar. Z pauzičky je nakoniec hodinové posedenie pri troch pivách, ale času máme dosť.
Hore vybiehame okolo druhej. O takmer šiestich hodinách strávených na vrchole čakaním na západ slnka sa nebudem veľmi rozpisovať, ale je potrebné povedať, že atmosféru hôr a výhľadov sme si užili po dlhom čase naozaj do sýtosti. Odporúčam to viacerým fotografom - vybehnúť si na miesto fotenia sem tam aj s poriadnym predstihom. Väčšinou ledva stíhame dobehnúť na to pravé svetlo, fotíme a utekáme preč. Skúste to sem tam aj opačne - lenivo a pomaly:)
Večer svetlo vyšlo tak s polovice, ale nebolo to zlé, čosi sme určite pofotili.
V noci bolo konečne príjemne - bez vetra, dažďu a bolo ešte aj teplo. Teda až príliš:) Po minulej skúsenosti z Volovca, keď ma v noci poriadne prefúklo, som si pre istotu zobral zimný spacák a aj bivakovacie vrece. Večer som si pre istotu navliekol spodky a ponožky. Blbec. Bolo by fajn ak by ma niekto nafilmoval, ako sa v noci snažím zazipsovaný v spacáku a vo vreci vyzliecť bez toho aby som musel vyjsť vonku. Odniesol si to kŕč pod lopatkou a v členku ( dúfam, že to nie je kvôli veku ):) No človek sa učí.
Ráno sa budíme okolo štvrtej a všetko nasvedčuje, že ráno, ktoré má o chvíľu prísť bude grandiózne - plné farieb, svetla a kvetov. A veru bolo to tak.
Mám rád letné výhľady z hôr, ktoré sú zelené, rozkvitnuté, pod Vami doliny zaliate hmlou a človek má problém nie nájsť správnu kompozíciu a hru svetla, ale vybrať si tú pravú. Toto mi niekedy vo Vysokých Tatrách chýba - tieto farebné kontrasty, jemné krivky nasvietených zelených lúk a ostré hrebene skalnatých výbežkov hôr.
No bola to paráda a mali sme dosť času sa na túto nádheru dívať aj mimo objektívu.
Neskôr balíme veci, a vyrážame dole. V doline smerom na Oravu si všímam zvyšky rozpadajúcej sa hmly, ktorá v spolupráci s protisvetlom vytvára krásne obrazy. Vyťahuje teleobjektív a fotím ešte detaily tejto krásnej krajiny.
Za hodinku aj voľačo zbiehame dole do Štefanovej, podávame si ruky, lúčime sa a s úsmevom sadáme do áut.
Ja sa ešte na hodinku zastavujem v tiesňave na začiatku Vrátnej doliny. Cestou hore som si z auta všimol celkom pekné vodopádiky na miestnom potoku. Hodinu teda ešte fotím s nohami ponorenými v horskom potoku. Sám nasávam atmosféru, fotím a teším sa z tohto jednoznačne podareného výletu.
Viac fotiek z toho výletu ale aj iných miest na Slovensku nájdeš v galérii.
Comments