Sibillini - podivuhodná krajina

Presne si pamätám, keď som prvý krát natrafil na záber tejto podivuhodnej krajiny na nejakom zahraničnom fotoserveri pár rokov do zadu. Severské tvary, málo stromov - tipoval som to na Škandináviu, či Island. Kupodivu v popisku svietilo Taliansko, no nič viac. Po hodine gúglenia a pozerania záberov z rodinných dovoleniek polovice Talianov som sa konečne dopátral k cieľu - NP Sibillini. Odvtedy mi toto miesto nezliezlo z mysle.

Predstava začala naberať reálne kontúry, keď som už ako veľký tato rodiny plánoval dovolenku na Korziku a nejakú drobnú obchádzku na cestu tam. Sibbilini! Nejakých 500km a štyri dni naviac snáď pre pol ročného šintra a manželku v aute nebude nič zdrvujúce. Ide sa.

NP Sibillini je pohorie patriace do skupiny Apenín. Výšky sú prekvapivo zaujímavé, dosahujúc cez 2000 metrov. Leží v oblasti Umbria neďaleko mesta Norcia. My sme navštívili najprístupnejšiu, no pre mňa najfotogenickejšiu časť - okolie mestečka Castellucio di Norcia.

Mestečko Castellucio di NorciaMestečko Castellucio di Norcia - Nachádza sa vo výške okolo 1500mnm a môže sa pochváliť nádhernou panorámou na okolité hory a planinu plnú kvetov a polí.

Poloha mesta je prekrásna, lúky sú plné kvetov. No teplota, ktorá sa v deň nášho príchodu ( jún ) vyšplhala na 6°C ma mierne prekvapila. Vôbec ma nenapadlo zisťovať nadmorskú výšku a už vôbec nie si zobrať teplé veci. A tak som prvý večer fotenia drkotal zubami na hrebeni mokrý a v úžasnom vetre pri teplote 4°C. Ako správny foto nadšenec, som sa utešoval, že stále lepšie ako teplo a opar. Aspoň je dobrá viditeľnosť.

Večerná záhradaVečerná záhrada - Silný vietor a rýchlo pohybujúce sa mraky pomohly dotvoriť atmosféru snímky aj vďaka dlhšiemu expozičnému času.

Na pastveNa pastve - Fotiť západ slnka medzi stádom koní priamo na hrebeni hôr tu nie je ničím výnimočným.

Ubytovanie je možné priamo v mestečku, no prišlo mi drahé a kvalitou slabé. V okolí sú dve horské chaty, ktoré sú prístupné aj autom - Rifugio Perugia a Rifugio degli Alpini. My sme sa rozhodli pre prvú z nich. Leží priamo na ceste do mestečka v sedle nad planinou Piano Grande. Ubytovanie je turisitického typu, personál milý a strava bola parádna. V čase keď sme tam boli my, bola chata prázdna.

DvojičkyDvojičky - Za 20 minút sa od chaty Perugia dostanete na miesta s výhľadom na planinu Grande Piana na jednu stranu a s vrcholom Monte Ventosola ( 1718 mnm )na stranu druhú.

Planina Piano Grande je rovná ako hladina jazera. Po dľžke má čosi okolo 7km a pretína ju cesta podobná pristávacej dráhe. Pre fotenie je preto auto viac než vhodné. Okolie je porkyté kvetmi, na jar sú lúky plné divých makov. Okrem prvého večera som mal smolu - dážď a zamračená obloha ma prinútili sústrediť sa viac na detaily krajiny ako na jej celkovú majestátnosť. No našťastie aj pomedzi mraky občas zasvietilo.

Zlaté svetloZlaté svetlo - Niekedy je lepšie, keď celý čas nesvieti a nakoniec kúsok svetla vykúzli na 10 sekúnd nádhernú scénu, aká by za pekného počasia nevznikla.
Nikon D700; f6,3; 1/500s
70-200/2,8

Slonia nohaSlonia noha - Hrebene sa z planiny Piano Grande dvíhajú náhle, bez najmenšieho zaváhania. Povrch bez stromov iba zvýrazňuje ich podivuhodné tvary.

Krajina mi pripadala ako na Islande, v dobe našej prítomnosti dokonca aj charakterom počasia. Hory sú neskutočne farebné a keď po dvoch dňoch dažďa na chvíľku zasvieti, farby Vám vyrazia dych, aj keď nestihnete ideálne nakomponovať scénu, lebo ste to nečakali a v pomätení mysle beháte v kruhu o priemere 50m. Keď si konečne vyberiete, zistíte, že statív je presne na druhej strane pomysleného kruhu. Bežíte tam, ste späť zo statívom, všetko nachystané, okrem filtrov. Opäť sú na druhej strane toho istého kruhu. Tak si už len rezignovane sadnete a vychutnávate posledné svetlo len tak. Tak nejako sa to prihodilo mne nad mestečkom Castelluccio.

Posledné farbyPosledné farby - V tej chvíli sa mi podaril iba tento, nie ideálne zakomponovaný záber. Zvyšok času som premrhal pobehovaním v bludnom kruhu.

Život v oblakochŽivot v oblakoch - Záber z toho istého miesta ako predchádzajúci. Slnko síce nezasvietilo, ale nízke oblaky obklopili mesto a nechali ho vyniknúť v plnej paráde.

V NP Sibillini sme strávili 4 dni, z toho 3 dni pršalo. Napriek tomu to stálo za to a určite sa tam tento rok vrátim.

Insert on facebook Insert on twitter Bookmark on Delicious